Poďme na úvod dať pokec o tom, ako sa máš, čo máš nové a prečo ťa trasie!
Haha. Trasie ma, lebo sme si boli na Zlatých trochu ochladiť telá. (Aj mysle)
Ja som dal tri minúty, moji kolegovia desať minút a bolo potom veľmi vtipné ich sledovať, ako sa snažia obuť si ponožky. Inak sa mám fajn. Spracovávam reakcie po vydaní klipu nášho zoskupenia s Tonom S. – Ultrazvuk, singel sa volá Tváre slobody. Točili sme v Bratislave.
Aké sú ohlasy?
Väčšinou sú dobré, no ešte stále sa nájde pár jedincov s antislniečkarskymi rečami, ktorí by boli najradšej, keby tu bol stále komunizmus. Je zjavné, že si neuvedomujú čo znamená slovo SLOBODA, lebo ono to nie je len klišé, ale pokiaľ ľudia niečo nestratia, nezačnú si to vážiť. Je to smutná realita, ale je to tak. Od ´89 už predsa ubehlo dvadsaťdeväť rokov a niektorí ľudia si vážne neuvedomujú, čo všetko sme vtedy mali a nemali. Všetko považujú za samozrejmosť, ale keby čokoľvek, čo môžu mať teraz, zrazu nemohli mať, na stopro by sa tvárili inak.
Ty si nikdy nemal problém vyjadriť sa k aktuálnym situáciam, ktoré sa okolo nás dejú. Myslíš, že rap by mal viac reflektovať situáciu spoločnosti?
Vždy som si myslel, že áno. Ľudia by sa mali vyjadrovať k tomu, čo sa okolo nás deje a nemyslím tým iba raperov, myslím to všeobecne.
Ja to tak mám odjakživa. Mám potrebu sa vyjadriť, vyjadroval som sa a budem sa vyjadrovať. A dúfam, že to tak bude vždy, keď bude niečo horieť alebo bude treba na niečo poukázať, nechcem byť ticho. Už len kvôli svojmu vlastnému svedomiu.
Nikomu ale nebudem diktovať, čo má robiť. Či by mali raperi viac riešiť politiku, praktiky štátu, alebo to, čo sa okolo nás deje. Ja nie som ich mamka, aby som ich vychovával. Je to každého voľba.
Kedysi ale raperi riešili viac spoločenské témy. Nejdú si dnes skôr také tie egotripy?
Ja som tiež do tohto štádia musel dospieť. Sú to odžité roky, roky skúseností a určite teraz mnohé veci vnímam inak, ako som ich vnímal, keď som mal tridsať.
Ego v rape vždy bolo. Vždy bolo mrte dôležité, ale adekvátne tomu, kde sa rap ako žáner nachádzal. Kedysi to bolo niečo nové, alternatívne, rebelujúce. Teraz je to štýl, ktorý si v pohode mainstreemuje a je na vrchole. Čo si budeme hovoriť, asi ťažko dnes nejaký štýl predbehne rap v najbližšej dobe.
V podstate, jeho výpovedná hodnota vychádza z toho, kde sa ten rap nachádza.
Samozrejme, nehádžem všetkých do jedného vreca, aj v Amerike aj u nás sú stále raperi, ktorí sú zodpovední k spoločenským udalostiam, ale postoj väčšiny raperov k dianiu v spoločnosti je velmi vlažný.
Chýba autor/zdroj fotografie!Vec: Počúval by som iba slovenský rap, ak by ho bolo dostatok kvalitného (ROZHOVOR)
Ako vidíš ty ten rozdiel, medzi robením hudby pred dvadsiatimi rokmi a dnes?
No, tak rozdiel je to k*revský. Haha. Technika sa vyvíjala, vyvíja sa aj dnes. Ale nebolo také jednoduché, robiť hudbu. Zaobstarať si všetko na to, aby sa ju dalo robiť. Myslím balík peňazí a nie malý. Ja som si napríklad požičal peniaze na prvé MPC od švagra. 60 000 korún. To bola mega pálka, keď si predstavím, že pätnásť rokov pred tým, dali moji rodičia toľko peňazí za nové auto. Jasné, že sa hodnota koruny zmenila a tie mladšie ročníky možno ani netušia, o čom tu točím.
V tej dobe neboli ani dostupné štúdiá. V tom majú dnešné decká šťastie. Minimálne v tom, že si svoje demo môžu nahrať do počítača, do telefónu, svoj rap si nahráš barskde . Vtedy bolo treba zohnať mikrofón, rekordér, otočiť sedemdesiatpäť krát kazetu .
Ja som mal svoj prvý počítač po roku 2000. To bolo nepredstaviteľné, mať počítač pred tým. Nepočítam Didaktik M, ktorý som mal ako ranný teenager, ale používal som ho len na hranie hier
A rozdiel vidím aj v tom, ako sa hudba k poslucháčovi dostane dnes. Tých ciest je pok*kt . My sme mali rádio a sem tam nejakú hitparádu. Dnes je dostupnosť hudby neobmedzená a asi aj dokonalá. Môžeš streamovať, môžeš robiť čo len chceš.
Hej a každý môže byť raper. Aj ja raperka.
Vždy to tak bolo, hocikto mohol byť raperom, ale dnes je to fakt možné, že niekto nahrá niečo, čím bude znepríjemňovať život mnohým ľuďom. Alebo minimálne narušovať ich ušný komfort.
Práve za takýchto podmienok, keď je veľa možností a kanálov na to, ako robiť hudbu, môže ale vznikať niečo nové a dobré a ono sa to reálne deje. Tí, ktorí sa dokážu oddeliť od masy, pridať do rapu niečo nové, vedia byť originálni a neopičiť sa, sú predurčení na úspech.
Napríklad, taký Gleb. Ja ho vnímam už dlho a ten sa brutálne vymakal. Začal, makal a teraz trčí z davu a ide bomby. Alebo Fobia Kid. Toto sú presne tie prípady, kedy sa hudba dostáva na nový level.
Gleba by som fakt rád vyzdvihol, lebo pri ňom ma odjakživa baví to, že si vyberá hudbu, ktorá nie je taká spropagovaná alebo obľúbená. Čerpá aj z tanečnej hudby, elektra a z iných žánrov, ktoré by dokázali fungovať aj bez rapu. Stále sa drží toho svojho a to je dobré.
Dosť ma ale s*re, že tí mladí beatmakeri občas vykrádajú produkciu. To už je veľmi blízko k plagiátorstvu. Toto sme si my kedysi nedovolili a ani by sme sa na to nepomysleli. To bolo odjakživa nemysliteľné. No a dnes je doba, keď sú ľudia k týmto veciam viac benevolentní a majú to proste v p*či. Aj ja samozrejme samplujem, ale veci odležané, také ktoré už majú nejaký ten piatok a nie nové veci. To sa proste nerobí.
Máš na konte niekoľko spoluprác s bárskym. S Mojou Rečou , H16 , s Tonom S., … si stále otvorený spoluprácam, alebo už chceš ísť svojou vlastnou sólo cestou?
Snažím sa robiť sólo veci a nedávať tam hostí len preto, aby tam niekto bol. Keď už, tak to musí byť človek, ktorý sa k danej téme dokáže adekvátne vyjadriť. Najradšej ale rozviniem skladbu sám, konceptuálne si ju zoberiem od začiatku do konca, poviem si, či to bude príbeh, či to má mať nejaký odkaz a ide to.
Ale som otvorený spoluprácam. Čo sa týka takej H16, napríklad, kedysi som najviac cenil Otisa, ten mi z celej tej crew prišiel ako najvýraznejší. Dnes ale musím uznať, že Dušo je ten, čo to celé ťahá a to hovorím aj napriek tomu, že mi jeho rétorika nie je až tak veľmi blízka. Dá sa povedať, že sme kamaráti, občas si spolu zahráme aj futbal a je to dobrý človek.
A s Mojou Rečou tiež, keď sa dajú dokopy. Oni sa podľa mňa za päť rokov stretnú niekde, povedia si, že sa vrátia sa. Teda dúfam. Netreba ich tlačiť, treba im nechať čas a bude to okej.
Počúvaš aj slovenský rap, alebo ti lezie na nervy?
Ja som to už viac krát povedal. Ja by som som počúval iba slovenský rap, keby bolo dostatok kvalitného. Kvalitné veci robí podľa mňa Supa, Tono S., Matys, Gleb, Strapo. Strapo vie spraviť super veci, keď chytí tému tak ju vie vyžmýkať.
Ľudia ťa často titulujú ako Otca rapu. Ty si to ale moc nejdeš. Prečo?
Ja neviem, podľa mňa to nie je pravda. Neviem, možno preto, že s dnešným rapom, takým tým mainstreemovým toho nemám moc spoločného.
Áno, bol som na začiatku, ale žiadne základy rapu som nepoložil. Otec rapu je podľa mňa David zo Senca. On napríklad prišiel s tým, že rapovať by sa malo po slovensky. Žiadne anglické výrazy. Nakazil tým celú generáciu vtedajška. No a potom prišla Moja Reč a začali fuckovať a hejtovať a teraz to už všetci robia. Supa sa teraz môže smiať.
Ako ľudia vnímali návrat Trosiek?
Tí, pre ktorých niečo Trosky znamenali, to ocenili. A my tiež. Ten vibe na koncertoch, ta atmosféra, to bolo p*pči. Úplná nostalgia. Ale už to trvalo dlho, pretiahlo sa to na letné festivaly, čo som ja osobne nechcel. Ale keď ti zavolajú organizátori Grape alebo Pohody, že dojdite, povieš im nie? Neľutujeme to, samozrejme, na Pohode bolo na Trosky extrémne veľa ľudí, vlastne najviac, ako si pamätám. To bol super zážitok. Vyvrcholilo to, bola to oslava dvadsaťročnice a zas sa vrátime na tridsiatku. Ak mi teda ešte bude jazyk a mozog fungovať, samozrejme.
Kedy príde album? Alebo aký moment musí nastať aby si si povedal, že toto je ten správny čas?
No, musím mať najskôr dostatok času, aby som sa začal pripravovať. Ideálne je mať jeden mesiac taký, že sa plnohodnotne môžem venovať len albumu. To je ale také dosť nereálne, lebo dvadsať rokov hrávam každý jeden víkend. Je to super, samozrejme, ale aby som napísal niečo nové, je lepšie, keď je koncertov pomenej, aby som sa mohol lepšie sústrediť. Teraz sa ale chcem a budem sústreďovať na Ultrazvuk s Tonom S. Zatiaľ sme vydali dve skladby a do konca roka chceme dať von ešte jeden singel. No a ideme nahrávať, aby sme to čím skôr mohli vydať.
Dá sa skĺbiť ten svet hudby s rodinou? Predpokladám, že ty už neriešiš také tie rozbíjačky a trojdňové žúry a afterky ako kedysi.
No je to so mnou výrazne lepšie. Samozrejme, niekedy sa podarí, že sa na*rbem sa dva dni po sebe a potom ďalšie dva dni skuvíňam. V štyridsiatke sa už tie opičky znášajú trochu ťažšie, čo si budeme hovoriť. Ale skĺbiť sa to dá, ono to postupne tak nejak vyprcháva. Asi vekom. Keď som mal dvadsaťpäť to bolo dosť divoké.
Hej, tiež mám dvadsaťäť a viem presne o čom hovoríš...
No, vidíš. Ja sa na vás rád pozerám, jak vám j*be v klube. Lebo je to super. A je super to aj sledovať. My sme už iba takí posedávači na baroch. Ten voľný čas sa snažím fokusovať na to, byť s rodinou. Viac sa z koncertu ponáhľam domov. Ale je to haluz, mám štyridsaťdva a stále rapujem. a mám stále čo povedať. Dokonca si myslím, že to teraz robím lepšie, ako som to robil kedysi. A haluz je aj to, že keď prídem pre syna do škôlky často mi hovorí, že tati, dnes sme ťa počúvali.
Ty si vrámci charitatívnej organizácie strávil nejaký čas v Afrike. Čo si tam robil?
Bol som v utečeneckom tábore. Očkujú tam deti a ženy, aby prežili rizikové obdobie a aby nezomierali na tie choroby, na ktoré sa v civilizovanom svete nezomiera.
No a bola to misia, ktorú som skúsil, ale bohužiaľ som zlyhal. Išiel som do toho s tým, že to nebude tak veľmi o tých smutných emóciach. Myslel som si, že tam prídem, uvidím krajinu, že im pomôžem, niečo nové spoznám. A prišiel som tam a celkom som sa do*ebal. Ľudia, ktorí sú nešťastní, ktorí žijú v hrozných podmienkach. Paradoxne, tie deti tam vôbec nie sú nešťastné. Tie decká nikdy nezažili niečo iné, nevedia, čo je to blahobyt, nevedia, čo je to vlastniť iphone alebo nejakú vymoženosť,ale boli šťastné. Zasoplené, bosé ale skvelé.
Bolo mi ale ľúto tých dospievajúcich, ktorí už mali možnosť zažiť slobodu a pohyb. To bol veľmi smutný pohľad, pretože sú to životy bez výhliadok, bez možnosti niečo budovať.
Bola to ale extrémna skúsenosť. Vidíš video, vidíš to v telke. Ale si tam, cítiš ten vzduch.
Pre toto si myslím, že ľudia by mali viac cestovať, aby pochopili realitu. Mali by ísť niekde, kde v pohode žijú čierni aj bieli, malí aj veľkí a nikto nikomu nevadí a všetci sa rešpektujú. Netreba ľudí súdiť na základe toho, ako vyzerajú. Jasné, keď sa niekto správa ako k*kot, zaslúži si hate. Ale netreba hejtovať len tak, lebo sa mi chce. Takže ľudia, buďte takí láskaví a prekročte hranicu vašej dediny a choďte do sveta. Lebo to tam vonku je realita a nie videá na YouTube.
Komentáre