ČlánkyRozhovory

SAJFA: V rádiu som bol roky robotník, nikto ani len nevedel ako sa volám (ROZHOVOR)

Zľavy na wellness pobyty

Rozprávať sa s tak rozhľadeným a uvedomelým človekom, akým je Sajfa, bola pre mňa česť. Počas rozprávania prezradil mnoho zaujímavostí o sebe, o chode rádia a samozrejme aj o hudbe. So let’s go…

Na úvod zľahka, 5 posledných skladieb, ktoré si počúval?

Mal som ráno zapnuté rádio, ale veľmi som ho nepočúval. Čo som naozaj počúval… Bol som na „tour de východ“ a počúval som veľmi veľa slovenského hip-hopu, veľmi veľa Separa. A keď ti mám rovno povedať posledných 5 pesničiek…. Metro Boomin má podľa môjho názoru absolútne top album (Not All Heroes Wear Capes). Páči sa mi aj rap, aj inštrumentálne časti. Pesnička tohto víkend je pre mňa ale… neviem ako sa volá, ale je zo Zayovho albumu, spieva sa tam že: „Sedím za jasmínom, pijem víno.“ Bol som v Košiciach a príde do Level Lama, takže som si to trošku išiel.

Počúvaš teda aj rádio?
Áno, počúvam rôzne rádiá. Zaujíma ma, kde sa o čom rozpráva a kde čo znie, ale nie je to žiadna systematická činnosť. Sledujem to len tak ako bežný človek, keď je v aute a vlastne jedine v aute, doma mi to neznie.

Čo pre teba znamená hudba? Ja v hudbe nachádzam inšpiráciu, motiváciu, energiu…
To isté, čo si povedal. Sme ľudia a hudbu máme na to, aby nás trošku odniesla niekam inam. Keď som prvýkrát začal hudbu emocionálne vnímať ako človek, ktorý chce tou hudbou nejakým spôsobom cestovať, alebo pre neho tá hudba niečo vyjadruje, čo možno on sám cíti, ale nevie to úplne vyjadriť, tak pre mňa to bola Nirvana. To bol môj úplný hudobný začiatok v 1994. Bol som prvák na strednej a vtedy vydali debutový album. Pre mňa to bolo niečo rebelské, pubertálne, vtedy sa to vo mne aj tak ozvalo. Prešiel som si grunge-ovou scénou: Soundgarden, Nirvana, Pearl Jam… Keď som bol na koncerte Pearl Jam, tak som si od šťastia cvrkol do gatí. A vlastne, predtým som ešte veľmi intenzívne počúval Metallicu, takže som bol metalista nie „depešák“.

Potom som si veľmi intenzívne prešiel Beatles obdobím. Myslím si, že každý slušný človek, ktorý má 5 mozgových buniek, si musí prejsť Beatles obdobím alebo Beatles a Rolling Stones. To sú také pesničky, nechcem hovoriť, že také sa už nerobia, ale je to niečo, čo oni dokázali absolútne úžasne a funguje to dodnes. Potom som si prešiel intenzívnym obdobím elektronickej hudby. Mal som tak 18-19, odišiel som od rodičov a prišiel drum&bass, techno a tieto veci do rána. S bratrancom sme chodili do U.clubu (dnešný Subclub). Akože, mám niečo za ušami, ale nebol som žiadny feťák, veď som nemal prachy. Nemohol som si dovoliť ožrať sa každý piatok, nemal som za čo. Bol som schopný si v piatok dať v rámci večera dve pivá a jednoducho byť. Dnes už moc elektronickú hudbu nepočúvam, ale napríklad drum&bassový Gleb sa mi páči, je to pre mňa spomienka na to elektronické obdobie.

Potom prišlo obdobie hip-hopové, všetko som to objavil a napočúval, ale nie nejako dramaticky, že by som bol gangster. Veľmi silno ma ovplyvnili študenti, ktorých som učil angličtinu. Mal som 22 oni 16 a oni všetci do jedného Karl Kani bundy, široké gate a počúvali Wu-Tang Clan. Prekladal som si s nimi texty, že o čom tí rapperi rozprávajú. Toto som si jemne napočúval, a potom prišli Dr. Dre, Tupac, Eminem, a potom Kontrafakt E.R.A. Vtedy som už robil v rádiu a poznal sa s Rytmusom. Pýtal sa ma, čo si o tom albume myslím. Išiel som si to lebo to bolo drzé, dravé a bola to taká päsť do hudobnej scény, ešte dokonca teraz cez víkend som to počúval. Keď prišiel 50 Cent, všetky baby chceli 50 Centa, takže som bol nahratý a nemal šancu.

Uvažoval si niekedy o tom, že budeš robiť hudbu?
Vieš čo, nie. Ja som vedel zahrať len pár akordov na gitare aj napriek tomu, že môj otec hrá na gitare a mama na klavíri. Pri tomto rozhovore sa mojim rodičom možno z oka aj slzička ukropí, pretože podľa mňa si dodnes vyčítajú, že mňa ani mojich dvoch bratov neviedli k hudbe. Takže nikdy som nemal takúto ambíciu. Mňa bavilo hovorené slovo a srandičky, skôr som sa videl týmto smerom a v konečnom dôsledku som tým smerom aj išiel.

Vnímam ťa už pomaly ako ikonu, známu osobnosť, ktorá presahuje generácie. Starší ťa poznajú z rádia a TV a mladší vďaka YouTube. Čo je tvoj hnací motor, že stále ideš, napreduješ a nezdrevenel si?
Lichotí mi to keď to takto hovoríš, ale niekedy mám sám zo seba pocit, že ja som ten najviac skostnatelý. Mám pocit, že sú okolo mňa ľudia, ktorí majú oveľa jasnejšie vízie, ciele a idú za tým oveľa dravšie. Mne je dobre v nejakých polohách a snažím sa v nich vydržať čo najdlhšie a neexperimentujem až tak strašne. Cítil som ale, že ten internet by som si mal nejako podchytiť. Nie z ekonomického hľadiska, že tam budem zarábať prachy, ale z toho, že konečne som začal tvoriť niečo sám. Ako keď interpret vydá album, tak ho dáva do placu, je to jeho výtvor. A pri vlogoch som mal takýto pocit, že som niečo vytvoril a posunul som to ľuďom. Bol som prekvapený pozitívnou reakciou, ale keby neprišla a živoril by som na 600 videniach, tak by ma to asi demotivovalo. Hlavne ma to baví. Aj posledný rok to už trošku stagnuje, no baví ma to aj tak a záleží mi na tom, aby ľudia vedeli, že to robím. Nemusia to ani sledovať tak, že každý diel, stačí jeden z piatich. Pre mňa bola veľká motivácia aj to, že som začal robiť lamu a tam som sa začal stretávať s ľuďmi mimo televízie. Bol som prekvapený, že ako dobre sa títo ľudia majú, akí sú vysmiati a sú sami sebe pánmi.

Strach z reakcie iných ľudí veľakrát človeka brzdí aj v tom, o čom by to ani len nepovedal. Mal si strach, čo si o tebe ľudia pomyslia?
Podľa mňa je to úplne prirodzené. Hej určite. Každý kto dáva niečo do verejného priestoru a čaká na reakciu okolia, že čo to okolie povie, tak prežíva nejaký strach, stres. Môže to byť najpotetovanejší čávo, najsvalnatejší čávo, každý sa bojí. Keď už máš skúseností, si viac easy, ale keď je to prvýkrát, tak ideš do toho s malou dušičkou. Na vlogy som sa pripravoval 3/4 roka. Až v New Yorku to bolo tak, že teraz alebo nikdy. Už som toľko o tom premýšľal, že som sa hanbil sám pred sebou, veď už to sprav!

Je super, že sa vo vlogoch vyjadruješ aj k vážnejším témam. Napríklad o politike či rasizme. Sú to témy, o ktorých treba hovoriť a veľa známych ľudí sa im vyhýba. Čo je podľa teba najväčšou chybou Slovákov?
Každý národ má svoje muchy, my máme veľmi veľa pozitív. Môžem vo svojich 39 rokoch povedať, že som precestoval svet, videl som veľmi veľa vecí a myslím si, že my Slováci sme absolútne úžasný národ, ktorý je usmievavý a dobrosrdečný. My sa vo svete nestratíme, vieme sa naučiť jazyk, normálne splynúť s tým iným priestorom. A sme podľa mňa veľmi šikovní. Naša zásadná chyba je, že sa hrozne podceňujeme. Keď Slovák niečo vie, tak o tom ani nepovie. Čech to nevie ale povie, že vie. A ďalšia vec, my sa nevieme ozvať. Žijeme si v domčekoch a keď sa vonku niečo deje a priamo sa nás to netýka, tak sa tam radšej nepozrieme, lebo čo keď sa budem do toho musieť zaangažovať. Žiaľbohu my sme národ, ktorý bol vždy utláčaný, nikdy sme nemali kráľovské rody, nikdy sme neviedli, boli sme vedení, a to si myslím, že naše generácie hrozne mentálne prežívajú. To, že nie sme úplne hrdí vodcovia. A teraz sa žiaľbohu takéto hrdé národné vodcovstvo začína spájať s úplne nezmyselným nacionalizmom a všetkým čo je negatívne v spoločnosti, či je to xenofóbia alebo antisemitizmus. To je podľa môjho názoru skreslené. Nehovorím, že sem majú prísť hordy Etiópčanov, ale garantujem ti, že o 15 rokov budeme mať oveľa viac ukrajinských doktorov ako dnes. Tá migrácia je úplne prirodzená. Máme byť hrdý na našu krajinu, ale nie systémom, že zadupávame iné krajiny či etniká.

Každá známa osoba ide príkladom, či chce alebo nie. Pociťuješ istú spoločenskú zodpovednosť verejne známej osoby?
Určite, na 100%. Každý človek, ktorý cíti, že má podporu u ľudí a sledujú jeho kroky, počúvajú čo hovorí…. každý takýto človek cíti istú spoločenskú zodpovednosť a cítim ju celkom jednoznačne aj ja. A keď sa budú blížiť nejaké voľby, tak nebudem ľuďom na 100% hovoriť koho majú voliť, ale ak tam bude vyslovene zlý kandidát a nebezpečný smer, tak im poviem, ktorým radšjej ísť. Sám seba považujem ešte za mladého človeka, ktorý keď má niečo na srdci v rámci vážnejšej spoločenskej témy, tak sa chcem vyjadriť a nevadí mi, že tam bude 500 komentárov od nejakých kotlebových trollov. Verím v dobro ľudí a verím, že tá väčšina ľudí je dobrá a chce to čo ja.

Späť ale k hudbe. Mnoho skladieb sa dnes robí … tak na ”ucho”, aby dobre zneli a boli chytľavé, ale ich výpovedná hodnota sa akosi stráca. Je pre teba text skladby dôležitý?
Určite áno. Hudba je strašne zaujímavá chémia, lebo sa buď páči alebo nie. Ja si pamätám v rádiu časy, kedy sme prechádzali obdobím, že nehráme pre seba, pre kolektív rádia, ktorý má rovnaký hudobný vkus a DJ Bobo je pre nás sračka. My hráme pre človeka, ktorý je v Trenčíne, v Rožňave, v Kalinkove, v Bratislave, na cestách, v Kanade. Pre mňa, ako rádiového človeka bolo dôležité si to uvedomiť a ako rádiový človek chcem predať aj DJ Boba, lebo chcem, aby to rádio ľudia počúvali. Pre mňa osobne je text dôležitý. Je to ale taká kombinácia, že text musí mať výpovednú hodnotu, nesmie byť až príliš lyrický odchádzajúci niekam, že to ani neviem pochopiť, no zároveň aby tam bol aj ten hook, niečo čoho sa chytiť. Texty ma vždy bavili. Keď človek niekedy počúva slovenský hip-hop, tak mnohí interpreti sa v témach opakujú, ty kydáš na mňa, ja kydám na teba, ja mám toto, ty to nemáš, ja som zamakal, ty nemakáš. Ale keď sa aj v tomto nájde zábavný rým, verš, prešmyčka, tak si poviem: „To je dobrý nápad.“

Keď sa pozrieš spätne na svoj kariérny vývoj, ako to vidíš dnes? Bolo všetko tak, ako má byť?
Je to tak, ako to život zariadil. Sme zdraví, máme kde bývať a za to som vďačný. Ja som ani nevedel presne akým smerom pôjdem. Študoval som slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Nebavila ma gramatika, ale literatúra áno. Bavila ma aj reklama a dodnes si viem predstaviť, že by som zmenil kariéru týmto smerom. Potom prišlo rádio. Prišiel som tam ako človek, ktorý v živote nerobil v rádiu.

Ako si sa tam potom dostal?
Videl som film Private Parts. Je to biografický film o Howardovi Sternovi – najznámejší americký rozhlasový moderátor. On je priekopník rozhlasového vysielania a spôsobil v ňom revolúciu. A na základe toho som si povedal, že chcem robiť v rádiu. Zaklopal som na dvere, niečo som povedal na mikrofón, mali sa ozvať a fakt sa ozvali. Bol som tam stále od rána do večera a vedel som po anglicky. To bola v roku 2000 obrovská devíza pretože prišiel internet. Zrazu sme mali milión správ a niekto musel byť schopný sa v tom orientovať. Čiže som tam bol robotník, mukel, nikto nevedel ako sa volám, ale bol som tam. Potom sme s Adelou v 2003 alebo 2004 začali vysielať a rozbehlo sa to.

Aká je tvoja životná filozofia?
Nenapadne mi hneď niečo strašne múdre, ale toto povedal Verčin otec. Chcem si prihriať svokrovskú polievočku :-D. On raz povedal, že najlacnejšia investícia do života je slušnosť. Keď si slušný, tak sa ti žiadne dvere nemôžu zavrieť pred ksichtom, lebo nie si chuj. Tým sa riadim, snažím sa byť slušný ku všetkým. Môžem sa rozprávať s hocijakým idiotom, no nikdy nemôžem klesnúť na jeho úroveň, lebo potom je to stratené.

Zaujímalo by ma prečo v rádiách, s výnimkou FM-ka, nedostávajú viac priestoru nový talentovaný a často zahranične znejúci interpreti? Mám pocit, že hrajú to isté dookola. Chýba mi v tých playlistoch trošku progres. Čím to podľa teba je?
Hrajú to isté, v tom máš pravdu. Tri najväčšie rádia na Slovensku, Rádio Expres, Slovenský rozhlas a Fun rádio, majú veľmi podobný playlist. Myslím si, že my máme s Expresom zo 70-80% rovnaký playlist. Rádio funguje tak, že hrá hudbu, ktorú ľudia chcú počuť. Je tam trošku aj matematiky. Na určitej báze sa tam dejú takzvané call outy, sociologický prieskum. Volá sa ľudom púšťajú sa im pesničky a oni hovoria, páči sa mi, nepáči sa mi a podobne. Je tam istá, povedal by som, vedecká činnosť. A napríklad Adam Ďurica vychádza z tých call outov tak, že sa to ľuďom páči. Ja môžem mať svoj názor, ale z jeho prvého albumu bola každá pesnička rádiová. Môže ti to liezť na nervy, lebo si to počul miliardu krát a odvšadiaľ. Ale keď je niečo v A-čkovej rotácii, v tej najvyššej, tak to za deň, od 6 ráno do 6 večer, nehrá viac ako 4-krát. Aby sme boli úplne exaktní. Priemerný človek počúva rádio asi 110 minút denne a za tento čas musí rádio stihnúť zahrať všetko aktuálne a hitové. Moja činnosť v rádiu však vždy išla mimo hudby.

Pre mňa ako malého boli vzorom chalani z Kontrafaktu. Nie, že som chcel byť ako oni, ale tým, že si išli za svojim, tým prístupom a odhodlanosťou. Mal si aj ty hudobný vzor?
Pre mňa znamenal veľmi veľa Kurt Cobain alebo Eddie Vedder z Pearl Jam. Ku týmto ľuďom som vzhliadal. Keď bol nejaký rozhovor, tak ma to zaujímalo, potreboval som vedieť čo povedali. Ale takýchto ľudí by som mohol vymenovať veľmi veľa, aj mimo hudby. Napríklad, nech je Jarda Jágr mentálne aký chce, v tom ako na sebe maká, ako je „dedicated“, že všetky šatne zhasnú a on stále maká…. to je úžasné, to je inšpirujúce.

Práve interpreti sú často vzormi a mladí ľudia sa po nich “opičia”. Myslíš si, že by si to mali slovenskí interpreti uvedomovať viac?
To sa treba spýtať ich, ale inteligentní interpreti si to uvedomujú. Ibaže niekto je angažovanejší, niekto menej. Vyjadriť sa k aktuálnym témam je podla mňa úplne normálne a ten kto to chce robiť, ten to robí.

Vieme teda, že máš rád rap, čo si myslíš o tej mladej vlne, ktorá vznikla a vzniká vo svete aj na Slovensku?
Je zaujímavé, že teraz ide do popredia, taký utrápený rap. Že rapperi sú melancholickí. To samozrejme ide z Ameriky, 21Savage, XXXTentacion a podobne. Opúšťajú sa. Tiež som mal také obdobie, že Nirvana bola pre mňa skupina, pri ktorej som sa trápil, že tá baba na strednej sa na mňa ani nepozrie, nevie ani moje meno. Akurát že vtedy, pri tej Nirvane, nám nezáležalo na tom, čo máme oblečené. Mali sme roztrhané gate a jedno tričko na týždeň ale teraz všetci títo utrápení chalani majú Balenciaga veci, Off-white veci, všetci majú Gucci, a to mi nejde dokopy. Uznávam tú hudbu, ale čím je tej utrápenosti menej, tým lepšie. Je to podla mňa taká póza. Myslím si, že z toho vyrastú. 

Ak si to dočítal až sem, tak ti gratulujem a ďakujem. V komentároch nám daj vedieť, čím ťa Sajfa najviac prekvapil/zaujal.

Za priestor ďakujeme kaviarni a reštaurácii White Dragon.
diskuzé a fotky: rechtoriks

Komentáre

Odporúčame